Záhada tyče – súčasná opera

V roku 2017 sa NA PERÓNE stalo súčasťou predstavenia súčasnej opery Záhada Tyče  slovenského komponistu Miroslava Tótha. 

…neriešitelnosť existencie opernej bytosti počas pobytu na inej planete v trinástich obrazoch… 

Záhada tyče sa pokúša o rekonštrukciu života ľudí na planéte 134330. Život na 134330 znamenal  nemožnosť návratu pre tých, ktorí sa ho rozhodli osídliť. Po prvých mesiacoch záujmu nastali roky  postupného zabudnutia. Ďalšia misia nastala až po 67 rokoch ako bol pôvodný plán. Všetko čo  nám bolo doteraz povedané o živote osídlovateľov sa prudko rozchádza s nájdenými zápiskami  výskumníka Samuella. 

Úryvok z denníka 

„Dúfali sme v tú nekonečnú diaľnicu zo Solarisu. A nič. Najprv som zomieral v kine, keď som  nechápal tvoj nekonečný záber na diaľnici, Tarkovskij. Ale až teraz, miliardy kilometrov od Zeme  som pochopil nezmyselnú nudu, to prečkávanie, trávenie a zažívanie času. Tým, že nás poslali v  kapsulách na znudenú pustatinu pokrytú metánovým snehom, tak sme iba dokázali to známe, že 

aj tak nevieme prežívať inak ako v hierarchizovaných inštitúciách. Dokumentujeme,  dokumentujeme a ako magori, dokumentujeme. Ľudstvo je zaostalé. V kuse niečo dokumentuje.  Zbytočná pamäť, ktorá je nanič. Miliardy kilometrov od domova mi nadriadená hovorí o svojom  otcovi, ktorý ju začal navštevovať v podobe výťahovej šachty. Pije s ním čaj a konverzuje o  frekvenčných pásmach vysielajúcich z mozgov myší. No, konverzuje? Nie. O rozprávaní na tejto  misii nemôže byť ani len zmienka. My tu metalovo growlujeme, keďže nám odstránili hlasivky. Toto  je najabsurdnejší a zbytočný pokus ľudstva, aký kedy bol vymyslený. Sme ďalšia misia, zatiaľ čo  na Zemi sa udusili. Čo si asi mysleli, keď sme šli sem – pre slávu smrti? Nabudúce sa strčím do  sudu ako Diogenes zo Sinópy, milý Tarkovskij. Nemal som nikdy ísť do kina, nikdy by som sa sem  neopovážil prísť…“ 

The Mystery of a Bar / contemporary opera 

In 2017, NA PERÓNE became part of a contemporary opera piece, The Mystery of a Bar, of Slovak composer Miroslav Tóth.

…the insolvability of the existence of the opera entity during its stay on another planet in thirteen scenes…

The Mystery of a Bar opera attempts to reconstruct the life of the first people on the planet of 134330 as a transfer station to the next galaxy. Life on 134330 meant the impossibility of returning for those who were the first to choose to settle there. After the first months of interest, years of gradual oblivion came. After all, the next mission to Pluto did not come until about 67 years later than the original plan. Everything we have been told about the first settlers’ life so far sharply diverges from the discovered entries of Samuel the researcher.

From the diary
‘’I’m talking to you, Tarkovskij. How badly we’ve been hoping for the endless highway from Solaris! And nothing. First I was dying in the cinema, when I didn’t understand your infinite image, but it’s only now, a billion kilometres away from the Earth, that I understood that pointless boredom, that waiting out and experiencing time. Yes, this is my interpretation of your film, a billion kilometres away from the Earth. Being sent in capsules to this tedious wilderness covered in methane snow, we’ve just proven the well-known fact that still we cannot live otherwise than in hierarchical constellations in backwoods institutions. We document, document, and we document like nutters. Mankind has been backward since the 16th century. Actually, earlier. It documents something all the time. Wasted memory. It is useless to us. Billions of kilometres away from home, the senior talks about her father, who began visiting her in the form of an elevator shaft. She drinks tea with him and converses about frequency bands transmitting from brains of mice. Well, does she converse? No. There’s no conversation on this mission. We kind of growl like metalheads here, as our vocal cords have been removed. This has been the most absurd unnecessary experiment on mankind which has ever been invented. What could they have thought, when we got here for the glory of death? Next time I’ll just get into a tub like Diogenes of Sinope, dear Tarkovskij. I should have never come to the cinema, I would never dare to come here…“

Music: Miroslav Tóth  | Libretto: Miroslav Tóth | Director: Ján Komárek  |  Light design: Ladislav Mirvald, Ján Komárek  | Assistent director: Ladislav Mirvald  | Scenography & costumes: Lenka Kuchareková, Bára Formanová  | Performers: Irina Adreeva, Jana Wernerová, Zuzana Psotková, Peter Kočiš, Samčo brat dážďoviek, Nela Kornetová, Emese Kovács & Lucia Kašiarová 

Musica false et fica ensemble
Miroslav Tóth – conductor | Michael Jermář – soprano & alt saxophone |Gergõ Kováts – soprano & tenor saxophone |Viktor Kapusi – tenor saxophone | Márton Kuna (alt. Murad Abbas) – trombone | Péter Magyar – trombone | Dávid Lévay – trombone |Michal Dymny – electric guitar | Peter Katina – accordion | Ádam Móser – accordion | Lenka Novosedlíková – marimba | Áron Porteleki – drums, percussions

Premiere: 19 April 2017

The project was supported using public funding by Slovak Arts Council. Additional support: Hurhaj, o.z., National Theatre, A4, JazzaJ, & Három Holló.